Náš lyžiarsky
Lyžarááák....
Týždeň pred sme o ničom nevedeli, týždeň po sme sa už len chytali za hlavy pri spomienkach, ktoré nás napadli pri slove "lyžarák". Najlepšia "action" prvákov. Na psychické a fyzické prípravy nám ostal len jeden deň, čo sa potom prejavilo tým, že namiesto nabíjačky na mobil sme poniektorí mali len čudné káble. Namiesto rukavíc .....hmm.... pre istotu nič.
Stretko sme si dali až pred ubytovňou v Haburi. Dôvod: profesorky si chceli užiť ešte pár minút bez pocitu, že im na krk dýcha 24 teenagerov.☺ Avšak nevyhli sa tomu nadlho, keďže sme sa tam o chvíľu všetci nahrnuli ako tornádo. Chlapci s cestovnou taškou v ruke, dievčatá minimálne s kufrom a bonusom v ruke k tomu. Tých 20 schodov, približne, ktoré nás delili od izieb, sa mi zdalo nekonečne veľa. Chalani ako správni „gentlemani“ nám nechali tašky dole a už ich nebolo. Vybrali sme si teda izby a najbližšiu hodinu bolo počuť len: „sakra, nemám to ...Mami, môžeš mi prosím ťa doniesť...??“ alebo „ Ja načo myslím? ... Oci ??“
Keďže sme vydali veľa energie, šli sme na obed. Tam sme zistili, že „ niekto“ by mal aj taniere porozdávať. Len ten niekto nie a nie prísť. Začiatky boli ťažké. Čaj sa lial všade len do pohárov nie a polievka sem tam skončila nie presne tam, kde mala, ale to je len DETAIL. Poobede sme už mali v pláne skúsiť svah. Trocha nám ušlo, že je od ubytovne pár metrov ďalej. Tak sme sa vybrali v lyžiarkach s lyžami v ruke, ten pohľad stál určite zato.
Večer bola ženská časť už dostatočne unavená, a tak naším cieľom bola posteľ. Samozrejme sa to časti opačného pohlavia nepáčilo. Asi preto nám vystriekali do izby celý dezodorant + lak na vlasy. Potom nás už nikto nemusel presviedčať, prebrali sme sa dobrovoľne. Aby sa nepovedalo, však sme gymnazisti, nedalo nám nevyužiť napr. takú fyziku alebo chémiu. V praxi to vyzeralo tak, že niektorí skúšali, aký veľký nápor vydrží kotva. Iní, ako funguje reakcia horenia, tj. tužidlo + zapaľovač. Nikomu sa nič nestalo, môžeme byť teda na seba hrdí.
Pri miernom nedostatku spánku nám ráno pomáhala rozcvička na svahu, za to a za mnoho ďalších vecí patrí naše ďakujeme inštruktorom. V neposlednom rade patrí veľké ĎAKUJEME profesorke Mrázovej a profesorke Fufaľovej, ktoré to tam s nami tie štyri dni vydržali a to bravúrne. Dúfame, že to s nami nemali až také ťažké a že aj im ostanú v pamäti krásne spomienky.
Pretože tie naše sú tie ♥ NAJSAMKRAJŠIE ♥
Simona Medviďová, 1.A
