Školský časopis ŠOK

           Keď raz budem mať dcéru, budem ju varovať pred takýmito ľuďmi, aj keď pre ňu bude ťažké vyhnúť sa im, lebo náš svet dažďového pralesa je nimi preplnený. Nech sa nedá nikdy využívať! Nech si dá pozor, aby ju nenakazili vlastným jedom! Aby si ju nezískali slizkými a prefíkanými úsmevmi, čistou a neúctivou pretvárkou, potom sa jej neobmotali okolo krku, a keď to bude najmenej čakať, neuhryzli! Potom už bude možno neskoro a ona sa raz zobudí úplne vycicaná, nevládna, bez sily, a keď jej tí podliaci s rafinovaným úsmevom na dokonale úprimných tvárach povedia: „Ahoj, ako dnes dobre vyzeráš!“ ešte sa ich kamarátsky spýta, či od nej nepotrebujú nejakú pomoc.

           Každý sa učí na vlastných chybách... Ja som mala pridlho privreté oči, pridlho som si neuvedomovala, že žijem v blízkosti mnohých anakond, ktoré sa, bohužiaľ, už stihli zahryznúť. Možno som si zakrývala oči pred touto pravdou, lebo som nechcela veriť, že takí milí ľudia môžu podlo klamať plazením sa v tráve pretvárky a pritom stále na tvári nosiť milý úsmev... Ako besná som pomáhala druhým, išlo ma rozhodiť na všetky strany, len aby som každému vyhovela a spravila pre nich to, čo potrebovali, dobre že som im nezniesla modré z neba vo viere, že raz oni spravia to isté pre mňa, keď mne dôjdu sily. Starala som sa o triedu ako o vlastnú rodinu! Bola som príliš dobrou a ľahko uloviteľnou korisťou. Anakondy využili svoju príležitosť a, bohužiaľ, ja som si ich pomýlila so skutočnými kamarátmi. Aj keď občas neďakovali a postupom času to začali považovať za samozrejmosť, len som sa usmievala a hovorila si: „Veď sú to moji priatelia.“ Až raz mi niekto otvoril oči, keď povedal: „Si krava. Nikdy sa ti to nevráti, len čo sa z toho raz zblázniš.“

           Teraz nosím okolo krku obmotanú šatku, ktorá zakrýva dierky po ich nenásytných zuboch a dúfam, že sa z toho raz dostanem, že znovu nájdem vieru v dobro ľudí a deratizéra, ktorý raz a navždy zbaví svet týchto parazitov.

Tiež dúfam, že ak raz budem mať dcéru, tak ona sa dokáže oblúkom vyhnúť všetkým hadom sveta.

B = bojovať!

           Zahrám sa na Lenina a vyhlásim: „Bojovať, bojovať, bojovať!“

O lásku, o šťastie, o česť, o prežitie, za slobodu ... !

Nikdy sa nevzdať, aj keby traktory z neba padali a vytrvať v boji, nech to stojí, čo to stojí. Keď raz budem mať dcéru, poviem jej, že jej matka sa vo svojom živote nabojovala až-až, a preto je dnes šťastná. Síce ju to stálo dosť energie, času a nervov, stálo to za to. Nikdy neľutovala.

           Najdlhšie som bojovala so svojimi konzervatívnymi rodičmi (ako každý dospievajúci tínedžer v mojom veku) a stále s nimi bojujem. Nedokážu pochopiť, že vo veku sedemnástich rokov už nenosím plienky a nemusia mi po veľkej potrebe utierať zadoček. Nemusia ma vodiť do školy za ručičku a už dávno mi prestali dávať na desiatu kadejaké somariny, vyberám si to, čo chcem sama. Ale nevzdala som sa, deň čo deň im pomaly a pokojne vysvetľujem, ako to chodí vo svete v tejto dobe. Možno sa mi to nedarí tak, ako by som chcela, ale verím tomu, že im to raz dôjde. Hádky nemám rada, bojujem čo najmiernejšie, ak sa to dá, ale zato intenzívne. INTENZÍVNE! A nikdy neprestanem!

           Nie všetky boje sú však ľahké. Mám na mysli napríklad tie, kde bojujú proti sebe priatelia. Dve najlepšie kamarátky sa pohádajú kvôli chlapcovi, ktorý sa stal ich spoločnou modlou a jemu tiež ani jedna z nich nie je ľahostajná. Čo robiť? Keď sa ma na to raz moja dcéra spýta, poviem jej, aby zvážila, čo je pre ňu väčšou prioritou – či priateľstvo a človek, ktorému môže vždy dôverovať, keď ju bude niečo trápiť, alebo túžba ochutnať niečo nové a utopiť sa v náručí vône Adidas...? Vedľa kamarátov žijeme dlhšie ako v zajatí stredoškolskej lásky. Spýtam sa jej, či chce dočasne zmeniť svoj život na bojisko a stať sa terčom ostreľovaným kamarátkinými nenávistnými pohľadmi ...? Lebo sa veľmi ľahko môže stať, že láska takto poštve proti sebe aj súrodencov, ktorí sa znenávidia na smrť – to nie je nič neobvyklé.

           Ja by som asi neposlúchla ani srdce, ani rozum. Skĺbila by som to dokopy, a tak by vzniklo najlepšie riešenie. Nechali by sme tomu voľný priebeh a ja by som bola pripravená vzdať sa. Neskôr by som určite aj tak zistila, že dotyčný má pár zlozvykov, s ktorými by som sa nedokázala zmieriť a kamarátka by si krátko po tomto „skoro incidente“ našla iný objekt záujmu. Takto to skončí vždy. Stačil by okamih, a nemala by som ani kamarátku, ani chlapca, lebo po čase by som prišla na to, aký je. A tak sa mohlo stať, že by som o kamošku prišla úplne zbytočne, aj keď ona by (v tom lepšom prípade) mohla hovoriť, že jej to nevadí, že ja som sa mu asi viacej páčila, a že ona láske brániť nebude, predsa len ... Dokázala by som sa dívať do jej očí, ktoré by z času na čas predsa len prejavili sklamanie? Necítila by som sa vinná? A dokázala by som byť šťastná ja, keď by som videla jej trápenie? Svojej dcére poviem, nech sa nad tým dobre zamyslí, zváži všetky pre a proti a rozhodne sa až potom. Na dôležité rozhodnutia treba aspoň trochu času, nie unáhlené konanie – to je pôvodcom katastrof.

           Keď raz budem mať dcéru, poviem jej, že priateľskými úsmevmi sa do terča triafa oveľa lepšie ako s nenávisťou a dokonca vôbec nebolí, ak ťa niekto zasiahne.

C = cudzia posteľ

Raz sa ma spolužiak opýtal, kde „TO“ robím najradšej. Pozrela som naňho s troma vráskami na čele a skoro mi padla sánka, keď povedal, že  on na lavičke v parku v zime pri mínus 5 stupňoch je to celkom dobrá zábava a v telefónnej búdke je síce veľmi tesno, ale vraj si tam pripadáte neuveriteľne blízko jeden druhému. Tichým hlasom som mu oznámila, že pre mňa je to najkrajšie v lete v tráve (s repelentom po celom tele! – to keby náhodou kliešťová encefalitída ) a doma v mäkkej posteli, že ja som radšej za luxus, teda len preto, aby som ho odignorovala a aby mi s tým dal pokoj, nemyslite si o mne nič zlé. Vysmial ma. Raz som čítala článok o tom, že istý chlapec chodil niečo vyše roka a pol s dvoma dievčatami naraz.   Chalanisko rád experimentoval, a keď sa ho v rozhovore spýtali, čo by urobil potom, keď mu na to prídu, odpovedal: „Skúsim im navrhnúť trojku.“ Lákalo ho, aké to je v cudzej posteli s neznámym dievčaťom, keď pri tom myslí na svoju prvú. Keď som si to zhrnula do jednej vety, povedala som si: „Dosť zvláštny, trochu úchylácky druh nevery.“ Keď po nejakom čase prišiel s monoklom a červeným lícom, už mu veru do smiechu nebolo, dokonca priznal, že všetci, čo ho varovali, mali pravdu, a on si nadával do blbcov, že  neposlúchol, aby s tým prestal a vybral si LEN jednu z nich.

Cudzoložstvo je dnes celkom bežný jav, hovorí aj nehovorí sa o ňom, toleruje aj netoleruje sa. Muži utekajú do cudzích postelí kvôli ozvláštneniu vzťahu pod vplyvom zvedavosti a túžby skúsiť niečo nové.   Ženy si hľadajú milencov skôr z duševnej potreby, keď sa cítia neisté, zdá sa im, že v ich vzťahu niečo nefunguje tak, ako by malo a potrebujú sa s niekým o tom pozhovárať. Cudzia posteľ všeobecne upútava pozornosť a povzbudzuje zvedavosť. Aj inak vonia, ako tá, čo máme doma. Ďalším jej prívlastkom by mohlo byť, že kradne poslednú šancu na obnovu narušenej harmónie vzťahu dvoch ľudí. Myslím, že je to posledná možná cesta, ktorá len podčiarkuje slovo KONIEC. Väčšina z ľudí, s ktorými som sa o probléme cudzoložstva rozprávala, by milenca/ku svojho partnera netolerovala. Trápilo by ich, kde sa stala chyba a pri akejkoľvek činnosti by premýšľali, či náhodou nemyslí na svoju bývalú milenku. Už by si nikdy neboli istí, že ich už znovu nepodvedie.

           Ak raz budem mať dcéru, poviem jej, aby nikdy nehľadala východisko z akejkoľvek situácie v náručí inej periny s inou vôňou aviváže dráždiacou jej čuch. Ak sa jej vzťah bude dať považovať za beznádejný a ďalšie pokračovanie by bolo nezmyselné a len by sa zbytočne trápili, dobre, nech to skúsi inde, ale až po totálnom KONCI, po definitívnom rozchode s prvým partnerom. A už dupľom nie a NIKDY so ženatým mužom... Okrem toho, že je to jedno z Božích prikázaní, a naša rodina vždy patrila medzi veriace, tie výčitky by jej rozdupali hlavu... Musela by každú noc strávenú s ním myslieť na jeho zákonitú ženu. Nevyčítala by si to jedine vtedy, ak by k ľuďom necítila vôbec nič, alebo jeho žena by bola jednou z anakond...

           Ak raz budem mať dcéru, poviem jej, aby nikdy neurobila nič, čo by neskôr mohla ľutovať.

                      Michaela Liptáková, 3.A