Óda na polrok
Čas pokročil. Tak sa mi zdá, že ten čas sa nedá nijako ustrážiť. Robí si, čo sa mu zachce a zvysoka kraľuje nad všetkými smrteľníkmi. Práve on dopustil, aby celé to krásne obdobie prázdnin, Vianoc, stužkových slávností a novoročnej letargie zmizlo rýchlejšie, ako prišlo. Navyše sme sa chtiac-nechtiac prehupli do druhej polovice školského roka, čo je pre niektorých pozitívne (mladšie ročníky), ale mne, naopak, začína vyschýňať v hrdle z predstavy, že ma už vlastne nič dobré nečaká. Ako sa vraví, príde na psa mráz... Respektíve, príde na štvrtáka maturita... J (Hoci ja som ešte stále len v treťom ročníku, no ale keď ten čas fakt tak rýchlo letí.) Odbočme však od takýchto skeptických vízií.
Začal sa nám konečne nový rok so sympatickou desiatkou na konci. Na druhej strane, rok 2009 prešiel ako rýchlik. Zo všetkých strán na nás dýchali krízy. Finančná kríza, plynová kríza... Namieste je otázka: „Čo bude ďalej?“ A práve ten bláznivý čas ukáže, či sympatická desiatka na konci naozaj bude sympatickou. Ale možno je lepšie biť sa s problémami na začiatku, keď sme ešte plní síl a entuziazmu, ako na konci. Možno je lepšie začínať rok nepodarene a končiť ho s vavrínovým vencom na hlave, ako hneď v začiatkoch búchať šampanským a potom, v priebehu roka, naraziť na stovky sklamaní.
Klasické novoročné vítania v minulom roku mali príchuť kovu a boli sprevádzané šušťaním bankoviek. A to nie hocijakých, ale špeciálne tých eurobankoviek. Obávaná vízia (?) sa stala realitou a my sme definitívne zamávali na odchod našej 16-ročnej spoločníčke – slovenskej korune. Je to až zarážajúce, že ľudia môžu mať vzťah aj k takej matérii, akou sú peniaze. A že to pre nich (teda nás) môže byť dokonca ťažké, keď tie peniaze naraz skončia svoju funkčnosť a sú odsúdené na zánik, či azda len na smutné putovanie medzi peňaženkami nostalgických zberateľov. Aj peniaze sú predsa nositeľom určitej národnej identity, odtlačkom našej kultúry, našej filozofie, skrátka nášho národa ako takého. A presne táto časť nás v roku 2009 odišla do nenávratna. Už neexistujú hranice, už neexistujú rozdielne meny, časť Európy sa zlieva dokopy. Zdá sa, že mnohé veci by tým mali byť uľahčené a z určitého hľadiska aj sú. Uvidíme, čo nám prinesie rok 2010.
Čo sa týka časopisu (áno, túto tému som akosi nechtiac zatlačila do úzadia J) nám starý rok priniesol to, že sme dospeli a vyzreli (teda, len poniektorí z nás, u niektorých ani 18-ka nič nedokazuje). Ostáva len dúfať, že v novom roku sa tento rast nezastaví a budeme čoraz lepší. Jedno je isté, bojujeme ďalej a snáď najlepšie, ako vieme. Hádam nás v tomto boji aj tento rok podržíte. J
Tak sa teda pekne vítam v tejto milej redakcii a už teraz sa teším, ako vás všetkých aj tento rok budem obšťastňovať v každom čísle mojimi super článkami. (Samochvála smrdí. No a čo? Som narcis). Nevravte mi, že vy sa netešíte! J
Takže začneme hneď zostra. Poznáte to:
Počasie? Nanič!
Škola? Nanič!
Osobný život? Nanič!
Že sa vôbec pýtam!
Uf! Tak polrok je úspešne (?) za nami. To vám ale odľahlo, všakže? Snáď ste si len neodniesli nejakú ujmu. Pretože, možno sa vám to bude zdať nepochopiteľné (ak patríte medzi tých, pre ktorých polrok nič neznamená), ale niektoré slabšie nátury to znášajú ťažšie a termín uzavretia známok sa pre nich rovná dňu popravy. Aspoň sa teda tvárte, že vám na tom záleží, lebo keď vidím chudákov profesorov pri vyslovení týchto slov, tak im veru nezávidím. Trápime ich dosť, keď im dokazujeme okato svoju lenivosť, veď čo, no jasné, je len polrok, tak načo by sme sa zaťažovali, však? Zasa sa opakujem. A potom začína „lepiť“ takmer všetkým, keď vidia, koľko dostatočných bude na ich vysvedčení. (V lepšom prípade dobrých). Možno sa krivým okom pozrieme na profesora (vždy je to ich vina, však?), ale keď sa potom v pokoji a bez nervov (ktoré patria do konzervy) nad tým zamyslíme, zistíme, že pár vrások na čele nám pribudlo len a len vďaka našej lenivosti a že sme pre výslednú známku neurobili to, čo sme mali, nakoniec bola predsa len zaslúžená. (Takže hor sa do drogérií na protivráskové krémy!). Kiež by takých ľudí, čo si priznajú svoju chybu, aj keď trošku po dlhšej dobe, ako ja, bolo čo najviac. (I AM AWESOME!)
Niet sa čo čudovať, že v posledných dňoch PRED zažívajú slabšie infarktové stavy, samozrejme, aj my, študenti, a keď sa ten šialený kolotoč skončí, potrebovali by čosi (alebo kohosi), čo by ich nakoplo (či už doslova alebo v prenesenom slova zmysle :) ).
Konečne vhodný čas na naprogramovanie si poriadnej „depky“. Ak ste sa v tomto opise našli, neváhajte, čítajte, lebo iba tak sa dozviete, ako proti tomu bojovať.
Takže milá depka, vyzývam ťa na súboj!
(alebo rady, ako si čo najskôr vyčistiť ducha od diabla menom depka)
- Papkaj, papkaj, papkaj... A čo? No predsa našu starú známu čokoládku! (Mňam, to mám na tom najradšej). A ďalšie pozitívum toho je, že nám lepšie páli.
- Tancuj, tancuj, vykrúcaj... (len mi piecku nezrúcaj...) Ale nie, pusti si nejakú dobrú komerčnú disco hudbu a oddávaj sa tomu lahodnému rytmu a ak môžeš, schuti si zaspievaj (búchanie susedov si v zásade netreba všímať, tým, čo bývajú v rodinných domoch – ako ja – môžem len gratulovať). Samozrejme, až po tom, keď sa poctivo pripravíš na ďalší deň do školy (to len tak, na okraj, aby si pán riaditeľ nemyslel, že nerobíme nič, len leňošíme a aby pri čítaní týchto riadkov neprekrúcal oči, lebo sa môže stať, že po prečítaní môjho mena ešte skončím „na koberci“ preto, lebo vás navádzam na zlé )... Ak ste si však nechali ujsť náš tohtoročný ples, máte čo doháňať... (Ale o tom potom).
- Kým vieš snívať, tak... (máš nádej alebo Slovensko hľadá Superstar). Veď kto by si neponatriasal sadielka na brušku pri „nádherných“ spevoch našej Hviezdnej roty? (Keďže už aj hodiny telesnej výchovy trávime s podopretými lakťami na kolenách sediac na lavičke). Hmm, som staromódna, teraz je v kurze Eurovision Song Contest, takže nezabudni: každý piatok a nedeľu na Jednotke! Ach, ten Pyco...!
- Ha, ha, ha, hi, hi, hi...len sa poriadne smej – to zaberá najviac. Či už na spomínanej Superstar (tá však bola v kurze ešte minulý rok,
no určite máte doma cédečká „úspešných“ spevákov), alebo na nejakých smiešnych vtipoch o ženách, ktoré „vôbec“ neurážajú. Čím viac sa budeš smiať a zabávať, tým rýchlejšie vezme depka nohy na plecia a odíde kade ľahšie.
Aha, vidíš ju? Už odchádza! Jupí, tak jej pekne zakývaj a nezabudni: „Don’t worry, be happy!”
Je však veľa možností, ako si zresetovať organizmus a vrátiť sa zase do normálu...
Napríklad odísť. Preč, čo možno najďalej, na nejaký čas, hoci aj kratulinký. Poradila by som vám napríklad lyžovačku, veď vonku je ako na návšteve u eskimáka, nálada pod bodom mrazu a človeku sa nechce ani prepínať programy v telke (Nieto ešte učiť sa!). Pred niekoľkými dňami bola skutočnosť taká, že najbližší poriadny sneh bol asi tak v Grónsku (a ani o tom som nemala presvedčivé správy)...
No jasné, žiadne lyžovačky! A čo štúdium?! Potom, aby sme zasa prekrúcali očami my, pri počúvaní o tom, že sme zasa mali najviac vymeškaných hodín na škole. (Ale ešte máme čo doháňať, aby sme sa dostali do Televíznych novín na Markíze J).
Takže môžete aspoň skúsiť nahovoriť niekoho s autom, aby vás niekam odviezol. Hovorím o kamarátovi, ktorého dobre poznáte a nie o takom, ktorého ste spoznali na križovatke, pokým ste čakali na prechode, a ktorému trčala hlava z nejakého slušne vyzerajúceho automobilu, a keď ste mu venovali úsmev, on vám sľúbil, že kedykoľvek budete chcieť, rád vás povozí na sedadlách svojho „miláčika“… Pretože, keď k nemu nasadnete – ak ste toho nežnejšieho pohlavia – môže sa ľahko stať, že vaši známi vás o pár dní uvidia v relácii Hľadá sa (tentokrát to však nie je obľúbená animovaná postavička Nemo), v horšom prípade v relácii Kriminálne prípady Slovenska s podtitulom Našli sa (to už bude ten lepší). Takže pekne si zožeňte človeka, ktorému môžete veriť a má auto (alebo aspoň bicykel so sedadlom pre spolujazdca) a vyberte sa niekam. Je jedno kam. Keď už nič iné, tak aspoň k babke do susednej dediny. Alebo tam choďte pešo a na istom úseku cesty dokonca skúste bežať (teda pokiaľ „najbližšou dedinou“ nie je tá
účinný spôsob, ako sa zbaviť stresu (aj prebytočných kilogramov, a tiež rozhýbať telo, ktoré ste v poslednej dobe krčili nad knihami).
Alebo zalezte na pár dní pod perinu a pozerajte filmy. Nejaké strašne hlúpe. Aspoň sa potešíte skutočnosťou, že štúdium na gymnáziu je dobré minimálne na to, aby ste vedeli hlúpy film odlíšiť od toho menej hlúpeho, a teda nepracujete na svojej intelektuálnej stránke nadarmo J. Alebo napíšte knihu. Napríklad s názvom: Ako neprísť o rozum (ale to len v prípade, ak ste si naozaj istí, že ste oň neprišli – akože o ten rozum J).
Vidíte, spôsobov, ako napraviť psychický úpadok je mnoho. Stačí len nejaký vyskúšať. Alebo rovno všetky! Tak vám želám, aby sa vám to podarilo (ak sa to nepodarí a pridá sa k tomu všetkému aj únava, úzkosť alebo depresie, ozvite sa a môžeme spoločne prebrať možnosť konzultácií s psychológom J).
A pamätajte na to, že tento polrok vlastne nebol nič – počkajte, až bude končiť ten druhý! A ja vám už teraz želám skvelé (teda aspoň PVD = prospel veľmi dobre – to len tak, aby ste zasa nesadli pred monitor a nevygooglili si, čo to znamená) výsledky a aby vašou odpoveďou na rodičovskú otázku „Aké bolo vysvedčenie?!“ nebolo „Papierové.“ Na najbližšie prázdniny si ešte trochu počkáme, a tak sa vás pokúsim povzbudiť aspoň výrokom M. Twaina:
„Vzdelanie umožňuje človeku zlostiť sa nad vecami zo všetkých kútov sveta ".
Zlostite sa teda, vzdelávajte a ... dočítania.
Michaela Liptáková, 3.A